Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená "príchod". Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami. Tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ.

Advent sa začína prvou adventnou nedeľou - medzi 27. novembrom a 3. decembrom, končí sa na Štedrý večer po západe slnka. Na tento posledný možný dátum vychádza prvá adventná nedeľa tento rok, posledná adventná nedeľa vychádza teda na 24. decembra, teda priamo na Štedrý deň.

1. Na prvú adventnú nedeľu sa zapaľuje prvá fialová sviečka, tzv. Svieca prorokov. Je pamiatkou na prorokov, ktorí predpovedali narodenie Ježiša Krista. 

2. Na druhú adventnú nedeľu sa zapaľuje druhá fialová sviečka, tzv. Betlehemská, ktorá reprezentuje lásku a predstavuje Ježiškove jasličky.

3. Na tretiu adventnú nedeľu sa zapaľuje ružová sviečka, tzv. Pastierska, ktorá vyjadruje radosť z toho, že pôst je takmer na konci. 

4. Na štvrtú adventnú nedeľu sa zapaľuje posledný fialová sviečka, tzv. Anjelská, ktorá predstavuje mier a pokoj.

5. Ak je na svietníku aj piata sviečka - tá sa zapaľuje na Štedrý deň po západe slnka. Je biela a zasvätená Kristovi, ktorý rozptyľuje temnotu, lebo On je Svetlo. 

Čím je viac svetla, tým je príchod Krista bližšie. Sviečky pôvodne bývali tmavomodré alebo fialové, symbolizujúce liturgické farby advetných nedieľ. Dnešné vence sú modernejšie, kreatívnejšie, stali sa dôležitou výzdobou našich domácností.

Prvou adventnou nedeľou sa zároveň začína nový liturgický rok pre katolícku cirkev.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. Pre katolíkov symbolizuje príchod Ježiša - nielen jeho narodenie, ale aj očakávaný druhý príchod. Každá zo štyroch adventných nedieľ je zasvätená inej tematike. To sa odráža aj v čítaniach z Evanjelia - prvá nedeľa je venovaná príchodu Krista, druhá a tretia prechodu od Starého zákona k Novému, štvrtá udalostiam predchádzajúcim Vianociam. 

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne "roráty" zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo "kráčalo k tmách". Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: "Rorate caeli Desuper..." /"Rosu dajte nebesia zhora..."/.

Adventná doba nie je len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva k stretnutiu s Kristom v každodennom živote a pripravuje na jeho slávny druhý príchod.

Zvyky a ľudové obyčaje adventu

V adventom čase, keď sa v izbách a kuchyniach roztočili kolovrátky a pri vretenách sa zvŕtali dievčatá a ženy, sa aj mnoho narozprávalo.

 4. december - deň Sv. Barborky –pomocníčky v núdzi, patrónky umierajúcich, patrónky baníkov. O svätici sa vedelo, že svoju mladosť musela tráviť zamknutá vo veži, lebo jej otec sa o ňu veľmi obával. Medzi služobníkmi, ktorí jej nosievali jedlo, bol aj jeden kresťan, ktorý ju obrátil na vieru. Vtedy sa rodičia takýchto krokov svojich detí veľmi obávali, odsudzovali ich a obyčajne tvrdo zasiahli. Aj Barborin otec chcel dcéru donútiť zriecť sa kresťanstva, keď ani hrozby zabitia nepomáhali, odovzdal ju sudcovi. Tento ju mohol mučiť a keď ju dal zbičovať, poznamenala, že je to tak, ako keby ju hladili pávie perá. Hrozné týranie pokračovalo tým, že dievčaťu odrezali prsia a takto znetvorenú ju chceli hnať ulicami mesta. No podľa rozprávania sa v tú chvíľu objavil anjel a zahalil jej krvácajúce telo bielym plášťom.

U nás ale aj v mnohých iných krajinách odrezali ľudia v tento deň čerešňové vetvičky. Dali ich do nádoby s vodou, aby im do Štedrého dňa pekne rozkvitli. Dievčatá dali každej vetvičke meno niektorého chlapca a verili, že si vezmú toho, pri mene ktorého ako prvá vetev rozkvitne. Inokedy sa počítalo, koľký deň po Barbore vetvička rozkvitne, aby sa určil najšťastnejší mesiac budúceho roku.

6. december - Sviatok svätého Mikuláša už odpradávna spájal s vierou v bohatstvo. Obchodníci v ten deň radi uzatvárali zložité obchody. Štedrosť svätca vychádza z rozprávania o obdarovaní troch dcér zadĺženého otca. Tento muž chcel svoje dcéry predať do nevestinca, ale Mikuláš otvoreným oknom vhadzoval do izby po tri noci za sebou peniaze. Otec nimi mohol splatiť nielen všetky dlhy, ale dať svojim dcéram aj slušnú výbavu. Mikuláš žil v 4. storočí v Myre, v Malej Ázii, nevšednou obetavosťou a zmyslom pre spravodlivosť si získal obľubu u najširších vrstiev obyvateľstva.

Okolo Mikulášovej osoby sa zachovalo najviac zvykov súvisiacich s jeho obdarovaním všetkých detí. V predvečer sviatku navštevuje muž s bielou bradou deti a nadeľuje im sladkosti, ale ich aj dobrotivo karhá. Mikuláš si obliekal tradičný odev biskupa, ktorý pozostával z plášťa s kapucou lemovaného kožušinou, na hlave mal vysokú papierovú čiapku a v ruke berlu. Anjeli mali biele košele a čert si natiahol obvykle dlhý, čiernou srsťou von obrátený kožuch, prepásaný reťazou a na nej zvonce. Deti si pred nimi museli kľaknúť a modliť sa : "Mikulášku, dobrý strýčku, modlím sa ti modlitbičku, zlož tu svoju plnú nošku, daj nám z tvojich darov trošku, či koníčka medového, či koláčka makového, veď ti strýčku Mikuláš, mnoho dobrých vecí máš."

V súvislosti s týmto sviatkom sa prv konali mikulášske trhy. Na nich sa predávalo rozličné pečivo, figúrky a iné drobné hračky, typické práve pre túto dobu. Boli zo sušeného ovocia, nepálenej hliny alebo z kúskov dreva. Mikulášska tradícia uplatňuje s veľkou húževnatosťou niekoľko storočí až dodnes a má svoje pevné miesto v dobe, kedy sa už tradíciám nepripisuje taký význam.

13. december  - Svätá Lucia - tento deň charakterizuje ľudová pranostika: "Svätá Lucia ukazuje svoju moc, lebo nám dáva najdlhšiu noc."

V našich tradíciách je Lucia tajomná bytosť. Ešte v 20 st. chodili po našich dedinách a mestečkách bielo odené ženy - "Lucky". Tvár mali zakrytú maskou, alebo pomúčenú, aby ich nik nespoznal, na ústach mali papierový zobák, ktorým sa dalo klepotať. Zväčša chodili ticho, len búchali na dvere a bez dovolenia vošli dnu. Husím krídlom omietli steny, štetkou ich obielili a tým symbolicky vyhnali zlo z domov.

Na Slovensku pretrvalo ľudové prežívanie tohto dňa  tým, že bolo treba odháňať zlé, démonické sily, čo sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa. Stoj, čo stoj sa im mali zabraňovať prístupové cesty do príbytkov. Na tento cieľ ľudia využívali čo najväčší buchot a lomozenie. V ten deň sa odvšadiaľ ozýval rámus, buchotanie i vresk. Chlapci a mládenci hádzali staré hrnce a črepy do vrát i dverí na maštaliach, hrmotalo sa nádobami, čo sa našli na smetiskách. Zlé sily sa mali takéhoto buchotu zľaknúť a utekať pred náporom čudesných a nezvyčajných zvukov.