Imrich Pajonk

Pochádzal z piatich detí. Navštevoval meštiansku školu v Čadci. V uniforme strávil 4,5 roka. Dva roky bol na vojenskej prezenčnej službe v Pluku útočnej vozby v Turčianskom Svätom Martine. Na konci prezenčnej služby bol ako vodič nákladných vozidiel odvelený na východný front. Pôsobil tam ako vodič tanku. S Rýchlou divíziou sa dostal až do predhoria Kaukazu, spomínal mestá ako Krasnodar, Simferopol a Tuapse. V roku 1943 sa vrátil na Slovensko. Od malička musel ťažko pracovať. Zažil veľa hladu, celý život bol chudý, mal okolo 60 kíl. Keď ho mama nútila jesť, odpovedal "zajtra". Ako vojak zažil hrôzy druhej svetovej vojny a na východnom fronte zažil útrapy hladu. Počas bojov sa obával noci. Ako vodič tanku sa musel pri ňom aj zdržiavať. Rusi vycvičili psov tak, že sa v noci priplazili k tanku a ľahli si pod stroj. Na chrbát im pripevnili míny a tak tanky vyhadzovali do vzduchu. Pred útokom často fasovali alkohol. Otupení mali prekonávať strach a tak čeliť vojnovému peklu. Veľké straty mali ak nepriateľ zaútočil tzv. bubnovou paľbou. Vtedy na každý meter štvorcový dopadol jeden delostrelecký granát. Po takom útoku ostalo mnoho mŕtvych. Počas leta mali vojaci množstvo vši. Tie napádali aj otvorené rany. Ako vodič tanku sa vynašiel. Vyzliekol si celú uniformu a namočil ju do benzínu. Smrdel, ale od vši mal načas pokoj. Na hrôzy vojny spomínal celý život. Nikdy nezabudol povedať: "Radšej nech je hlad ako tá prekliata vojna". Zomrel na následky úrazu 10.10.2006, keď ho na ceste z kostola zrazilo auto.